Maroš Čupka

Úctu k tomuto dňu som mal už od detstva. Bol som vychovaný tak, že každú prácu vnímam ako keby som ju vykonával, preto som nikdy žiadnu prácu neponížil. Vcítenie sa do kože druhých je jedna vec, no vcítiť sa do práce je druhá.

Pre každého má práca iný význam, avšak výsledok je vždy podobný – mzda, ktorá nás udržuje pri živote.

Sviatok práce ustanovila II. Internacionála, koncom 19. st. Vtedy panovali iné pomery, čo sa týka všetkého, čo prácu zahŕňa, keďže práca bola zároveň pre mnohých utrpením.

1. máj preto sprevádzali masové protesty za vyššie mzdy, či bezplatné zdravotné ošetrenie, alebo dôchodok, teda všetko čo dnes máme.

Na čele stálo robotnícke hnutie, ktoré nepoznalo hranice, preto bolo internacionálne! Na čele hnutia stáli odbory, ako politické hnutia marxistickej sociálnej demokracie a radikálne komunistické hnutia.

Vďaka! nim, žiaľ pre liberálov a konzervatívcov, len vďaka nim! bolo možné dosiahnuť to čo máme. Žiaľ ľudia majú krátku pamäť a spoločnosť ako taká ešte kratšiu.

Z boja pracujúcich za chlieb spred roku 1948 sa stali oslavy niečoho čo malo oslavovať pracujúcich, v skutočnosti prvomájové sprievody oslavovali mocenské elity. A tak všetci prijali nutný fakt, že sa idú do sprievodu ukázať aby si mohli potom dať guláš a pivo… To platilo najmä do roku 1989 a ešte pozostatky som zažil aj ja, začiatkom tretieho tisícročia. Akurát z „povinnej jazdy“ zostal len ten guláš a pivo, neskôr už ani to nie.

V súčasnosti sa oslavy práce zmenili na retrojazdy veteránov, na sprievody z recesie a návrat k stavaniu májov.

Súčasní kapitalisti a politici vyciciavajúci naše životy a hlavne peniaze to vidia! A hoc by sme si mali brať príklad z Francúzska, kde dnes opäť boli v uliciach státisíce ľudí protestujúcich proti zvýšeniu hranice odchodu do dôchodku z 62 na 64 rokov, tak my si robíme retrosprievody a smejeme sa, idúc naproti tomu, že mnohí sa dôchodku nedožijeme!

Preto som dospel ku krutému faktu, že sviatok práce už nemá význam, pokiaľ ho nespájame s tým čo nás všetkých spája – úcta k práci a hlavne k sebe samým.

Kde ste zdravotníci a učitelia, študenti a dôchodcovia, SZČO a poľnohospodári a vôbec všetci ľudia prace?!

Máme svoj deň, tak prečo nebojujeme spoločne?

Toto jedinečné spojenie zaniklo tým, že sme sa rozdelili a politici aj zamestnávatelia, štátni i súkromní sa tešia, že nebojujú s masou, ale len s jednotlivými odbormi, ktoré sú rady, ak získajú aspoň tretinu požiadaviek, ktoré chceli.

Sviatok práce prestal spĺňať pôvodný význam a ako deň pracovného pokoja ešte podčiarkuje jeho bezvýznamnosť, keďže rešpektujeme všeobecný pokoj, ktorý sa s ním spája.

Posledný klinec do rakvy tomuto sviatku dávajú média, ktoré oň zakopnú len náhodou, vďaka už spomenutým kultúrnym podujatiam. Inak sa to vezie len v kontexte zmeny vysielacieho programu.

Sviatok práce zostane pre mňa vždy jedným z najvýznamnejších dní, kedy si osobne vždy uctím dejiny robotníckeho hnutia a s vďakou budem ctiť všetkých čo zomreli za to, aby sme sa mohli mať lepšie ako oni.

Verím, že jedného dňa sa z tohto dňa opäť stane deň, kedy na celom Slovensku, na verejných miestach budeme diskutovať o tom, ako by sme mali lepšie a spravodlivejšie spravovať našu spoločnosť a dosiahneme to, že zmizne navždy chudoba i strach z hladu!

Práci česť!